Astronómovia za polárnym kruhom

| Miloš Obert | zo života MO

Ak hvezdár povie, že ide do Nórska, je to nielen kvôli krásnej prírode, ale  väčšinou za polárnymi žiarami. V lete je však lákadlom polárny deň a polnočné slnko, ktoré je aj pri dolnej kulminácii stále nad obzorom. Nuž a toto bolo cieľom aj šesťčlennej skupiny začiatkom prázdnin.

Všetko bolo pripravené, premyslené, autá nabalené, a tak plní optimizmu vstúpili 6. júla do letiskovej haly Viedeň-Schwechat. Na tabuli odletov sa však pre štrajk zamestnancov začali objavovať nápisy „canceled”, tri štvrtiny letov bolo zrušených... Uff.

Našťastie, to naše lietadlo nakoniec vzlietlo, a tak po šiestich hodinách a jednom prestupe sme vystúpili krátko pred polnocou v Nórskom meste Alta. Po neznesiteľných horúčavách u nás doma tu bolo príjemných 14 °C.  Podľa hodín bola síce hlboká noc, no Slnko stále svietilo, prišli sme do krajiny, kde podľa svetla už, podľa nás, ľudia mali vstávať... Prevzali sme si teda karavan a ešte jedno auto a vyrazili mimo mesta s cieľom nájsť vhodné miesto na aspoň krátky odpočinok.

Druhý deň sme vyrazili do 140 km vzdialeného Hammerfestu, na nórske pomery veľké, asi desaťtisícové mesto. Bola to prvá astronomická zastávka našej cesty: Struveho geodetický oblúk.

Struveho geodetický oblúk, červenými bodmi sú označené tie zaradené do zoznamu UNESCO
Najsevernejší bod Struveho geodetického oblúka v Hammerfeste

Friedrich Georg Vilhelm von Struve (1793 – 1864) bol astronóm a geodet, ktorý sa zaoberal dvojhviezdami, v roku 1837 uskutočnil prvé úspešné meranie ročnej paralaxy hviezdy Vega. Navrhol prístroj, s ktorým dokázal existenciu trvalej aberácie svetla. Urobil katalógy dvojhviezd, ktoré publikoval v rokoch 1827 a 1852.

F. Struve dal zriadiť v rokoch 1816 – 1855 v dĺžke 2 820 km 265 triangulačných bodov s cieľom určiť presné rozmery Zeme pomocou poludníka. Zmeraná hodnota bola 6 378 360,7 m, čo je len chyba 0,035 ‰ od hodnoty získanej pomocou satelitov v roku 2005 (6 378 136,8 m). 34 týchto bodov bolo zaradených do zoznamu kultúrneho dedičstva UNESCO, je to prvá pamiatka UNESCO, ktorá je na území viacerých štátov.

Ďalší deň sme pokračovali na najsevernejší bod kontinentálnej Európy – Nordkapp. Ono to síce nie je celkom pravda, najsevernejší bod sa totiž nachádza na ostrove Magerøya, ale komercia to z neho vytvorila a tak sa to prezentuje ako najsevernejší bod pevninskej Európy. 200 km krajinou s krásnymi kopčekmi ubehlo pomerne rýchlo, no tachometer sme si aj tak museli poriadne strážiť. Nie však kvôli policajtom, ale všade sa pasúcimi stádami sobov.

Sobi na ceste sú tu pomerne bežné

Prišli sme teda na Nordkapp, zaplatili vstupné a zaparkovali. Nasledovala prehliadka, povinné fotografovanie pri glóbuse. Započúvali sme sa do rozhovorov turistov, ktorí akosi bezvýsledne hľadali „kovovú tyč“ okolo ktorej sa tá naša Zem vlastne otáča... Tvárili sme sa ako normálni turisti a chvíľku ju hľadali aj my 😊.

Povinné foto pri glóbuse na Nordkappe
Útes Nordkapp, najsevernejšie miesto kontinentálnej Európy (71°10′21″ N, 25°47′4″ E)

A takto sme pohodlne čakali na dolnú kulmináciu

Čas pokročil a tak sme si pripravili techniku a urobili si pohodlie, ako sa na správnych Slovákov patrí. Začali cvakať uzávierky na foťákoch. O polnoci si všetci turisti, ktorí boli okolo nás, urobili fotku a odišli, ostali sami. Málokto však tušil, že Slnko bude na najnižšom bode svojej dráhy až o 30 minút neskôr. Dofotili sme okolo tretej ráno a výsledkom bolo asi 4 000 záberov. Počasie nám ako-tak vydržalo a boli veľmi radi, že aj napriek pár technickým problémom sme boli úspešní. Doľahla na nás únava a šli sme do karavanu.

Polnočné Slnko nad Nordkappom

„Ráno“ okolo 11-tej sme sa zobudili a neverili sme vlastným očiam. Z krásneho výhľadu tu ostal už len ten plot na okraji útesu. Možno to bol aj ten na konci sveta, ktorý spomínal Pacho, hybský zbojník (pozri https://www.youtube.com/watch?v=I8-T4-PoRTI od 0:30 min).

Po úspešnom fotografovaní nás „ráno“ prekvapila hmla a mali sme pocit, že za tým plotom je už koniec sveta tak ako aj Pacho hovoril...

Premenlivosť počasia je na tomto mieste neskutočná. Teplota klesla pod nulu, takže neskôr sme na brehoch jazier videli aj ľad. Ďalší pokus o sériu fotografií polnočného Slnka bol pri majáku Kjølnes. Tu však už k nám počasie až také prívetivé nebolo, no aj tu vznikli pekné zábery.

Čakanie na polnočné slnko pri majáku Kjølnes (70°51′10″ N, 29°14′10″ E)

Jav nazvaný polnočné Slnko môžete pozorovať len za určitých podmienok: lokalita musí byť výhradne nad severným polárnym kruhom (platné pre severnú pologuľu), musí to byť v období, ktoré je pre každú zemepisnú šírku presne dané a musíte byť na mieste, kde máte voľný výhľad na severný horizont. V severnejších lokalitách ním nemusí byť automaticky myslený voľný výhľad na hladinu mora, pokojne to môže byť aj rovný pevninský horizont. Polnočné Slnko je totiž jav, kedy pozorovateľ vidí celý slnečný kotúč na celej jeho dráhe v jej najnižšej polohe, t. j. Slnko sa vôbec nedotkne horizontu. Všetko ostatné môžeme nazývať polárnym dňom, nezapadajúcim Slnkom alebo bielymi nocami.

Cieľom našej ďalšej astronomickej zastávky bol ostrov Vardøya na severovýchodnom cípe Nórska. V mestečku Vardø s asi 2 000 obyvateľmi je historická vojenská základňa a zopár múzeí, za ktorými sme však neprišli.

Teraz už určite tušíte, že reč bude o Maximiliánovi Hellovi (1720 – 1792), našom rodákovi zo Štiavnických Baní. Toto predstavovať asi nemusíme, no hľadali sme miesto, odkiaľ 3./4. 6. 1769 pozorovali pri dolnej kulminácii Slnka prechod Venuše cez slnečný disk. Miesto sme identifikovali, keďže sú tam umiestnené pamätné tabule, niekde v týchto miestach sa nachádzalo Hellovo observatórium, po ktorom už dnes neexistuje žiadna  stopa. M. Hell získal svetové vedecké uznanie vďaka presným výpočtom slnečnej paralaxy. Jeho vypočítaná hodnota bola 8,82', dnešná hodnota je 8,79415'.

Pamätná tabuľa vo Vardø

Na nášho rodáka sú vo Vardø nesmierne hrdí, preto mu v múzeu v miestnej vojenskej pevnosti vytvorili samostatnú expozíciu.
Počasie je v Nórsku nevyspytateľné počas celého roka. Aj keď jasných dní bolo poskromne, potešili nás zaujímavé atmosférické javy, napríklad krásne malé halo.

Nuž a čo dodať záverom? Po krátkej, len týždňovej, expedícii a asi 2 000 najazdených kilometrov severskou krajinou sme prileteli do Viedne a po niekoľkých hodinách sa stretli so svojimi blízkymi. Spokojní, usmiati so splneným cieľom. Nuž a keďže sa patrí doniesť z výletu aj nejaké tie darčeky, tak okrem tých tradičných to boli aj kamienky do vitrín vo Hvezdárni v Rimavskej Sobote (z najsevernejšieho Nordkappu a aj netradičné, bielymi koralmi obrastené, z Vardø).

Smutný hvezdár obklopený statívmi hľadí do diaľky dúfajúc, že čochvíľa sa vyjasní

Miloš Obert a Tibor Skala
Foto: Miloš Obert, Tibor Skala a Daniel Tóth
MO Rimavská Sobota

© 2021 Slovenský zväz astronómov. Všetky práva vyhradené.